Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


OBŽALOBA NÁBOŽENSTVA I. II.

6. 2. 2008
OBŽALOBA NÁBOŽENSTVA I. II.
Autor: Chester Dolan, Spoločnosť Prometheus 2006
Vydanie: 1. Náklad: --
Počet strán: 280 str. Formát: 16 x 23,5 cm
Jazyk: slovenský ISBN: 80-969515-2-1
Väzba: brožovaná, lesklá Stav:
Cena:  
zatvoriť okno

Popis: ÚRYVOK:

Fanatizmus

Herb Caen vo svojom článku uverejnenom v San Francisco Chronicle napísal: „Problém so ‚znovuzrodenými kresťanmi’ je ten, že po návrate k viere sú z nich ešte väčší popletenec.“ Znovuzrodení kresťania pripomínajú absolventov akcie Alcoholics Anonymous (Anonymní alkoholici), ktorých som stretol v Key Weste v štáte Florida v šesťdesiatych rokoch. Táto akcia prospieva mnohým alkoholikom najmä tým, že nahradí jednu drogovú závislosť inou, teda závislosť na slopaní závislosťou na detinskej, zjednodušenej, idealizovanej kresťanskej viere, ktorá bola zrejme založená židovským prorokom žijúcim pred dvetisíc rokmi. V tom čase ešte projekt „znovunarodených“ nebol známy, avšak to, čo ponúkal projekt Anonymných alkoholikov, bolo veľmi podobné. Každý, kto sa podrobil čo len niekoľkominútovému presviedčaniu, súhlasil s tým, že sa stal svojmu okoliu menej nepríjemným ako alkoholik. Zmenil sa však v tom zmysle, že naraz chcel každého, koho stretol, „spasiť“.
Každá rodina, v ktorej bol čo len jeden rodinný príslušník fanaticky nábožným človekom, ktorý si zvykol ustavičnými narážkami privádzať iných členov rodiny do pomykova, pochopí, ako to hnevalo každého, kto musel komunikovať s takýmto odchovancom Anonymných alkoholikov. Spontánne, ustavičné, do špiku kostí prenikajúce modlenie sa zvyčajne znepriatelilo aj tých najtrpezlivejších priateľov. V ortodoxných náboženstvách i mimo nich je nevyhnutným následkom fanatizmu zánik racionálnej komunikácie. Fanatizmus potláča úsudok, vnútorný pohľad, ktorým „vidíme oveľa ďalej než okom“, ako vravel William Henry Hudson.
Keď niekto zastáva názor, že jeho pravda je tá jediná, trpí tým jeho komunikácia so zvyšným svetom. Nik nie je ochotný prijať omyl (o ktorom sú iní presvedčení) alebo sfalšovanie pravdy (tej, v ktorú my veríme), ak sú úplne "očividné".
Naši oltárnici opakovane a ustavične vykresľujú, že je lepšie byť mŕtvym než neveriacim. Ich nenarušiteľná koncepcia absolútnej pravdy, náboženskej viery, a jediná úzkoprsá cesta „kresťanstva“ na docielenie dokonalého posmrtného života plného požehnania nenecháva priestor na nijakú možnosť trvalého mieru.
Simone de Beauvoir v diele Všetci ľudia sú smrteľní (All Men Are Mortal) opisoval svoju priateľku takto: „Pokúšala sa zbaviť náboženského ošiaľu.“ A to je ten najhorší prípad! Nedá sa z toho vyspať. Môže trvať celý život, kým sa človek postupne zbaví náboženského opojenia. Mnohí pobožní to radšej ani neskúšajú. Radšej sa poddávajú tejto drogovej závislosti. Práve takýto typ ľudí pravidelne telefonoval každú nedeľu večer do vysielania nazvaného „Vyrovnať sa s náboženstvami“, ktoré robila spoločnosť KABC.
Kňaz, ďalší duchovný a rabín, starostlivo vybraní klerikálnym redakčným kruhom, sa stali zručnými apologétmi obhajujúcimi neospravedlniteľné doktríny svojej viery. Každý z nich sa pokúšal zúfalo obhajovať to, čo sa nedá obhájiť, či už išlo o podporu nevyspytateľných sviatostí alebo živelne vyhlásených dogiem katolicizmu alebo protestantizmu, alebo o podržanie menej pochopiteľných pravidiel a rituálov judaizmu. Tí poslucháči, ktorí očakávali čosi viac než len zopakovanie nezmyslov, boli rozčarovaní.
Namiesto toho, aby bol tento program výzvou na zamyslenie, nebol ničím iným, len platformou na výklad biblických textov a osobných či pápežských téz, ktorých výber bol taký, aby veľmi neodporoval ostatným vierovyznaniam, aj keď to všetko nedávalo nijaký zmysel. Akékoľvek opodstatnenie existencie náboženstiev alebo diskusia o tom, ako sa vyhnúť náboženským vojnám a všeobecnej nenávisti, ktorú náboženstvá vyvolávajú, sa nespomínali. George Orwell nás poučuje: „Ortodoxnosť znamená nemyslieť – necítiť ani len potrebu myslieť. Ortodoxnosť je stav bezvedomia.“ Zostaviť program pravidiel, rituálov, dogiem znamená vytvoriť takýto stav nemysliacej ortodoxnosti. Nie je ani potrebné vážne o niečom meditovať. Tí, ktorí podľahli takejto ortodoxnosti, môžu oddychovať, vegetovať, prekĺznuť sa životom tupí, hluchí, v akomsi delíriu. Hoci možno potrebujú posilnenie, v nedeľu ráno sa zväčša môžu venovať súrnejším veciam, ako napríklad – u koho sa bude konať najbližšie stretnutie tohto týždňa v kartách alebo kam ísť na najbližšiu dovolenku. Náboženstvo prestáva byť námetom na konverzáciu. Pokiaľ kazateľ dostáva dostatočný plat, aby mohol žiť v pohodlí, uspokojuje sa tým, že udržiava takýto stav v behu. Berie na seba Božie dielo. Jeho kongregácia si nad tým nepotrebuje lámať hlavy. Život pre každého beží podľa predpísanej rutiny a tento pokoj nič nenaneruší.
Arthur Miller, hovoriac o ľuďoch Salemu v Taviacom kotle (The Crucible), povedal: „Veria, že držia v ruke sviecu, ktorá ožiari celý svet.“ Ľudia v meste Salem v štáte Massachusetts sa ničím nelíšili od ľudí kdekoľvek inde, keď prejdú dôkladnou indoktrináciou v nejakom konkrétnom náboženstve. Oni predsa „vedia“, že majú v sebe vnútornú cestu k jedinej absolútnej pravde. Pre nich by to bolo nepredstaviteľné, aby neuvítali aj celé zvyšné ľudstvo a nevyzvali ho, aby sa s nimi spolu spájali v toto jedinom pravom náboženstve. (Narážka na hon na bosorky ...
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

prebudenie z falošného sna

(Juraj, 10. 9. 2009 17:53)

Ale raz môže aj silno bolieť všetkých ľudí ktorí si mysleli že neexistuje nič nadprirodzené a že človek je len biologický tvor vyvinutý bez nejakého vyššieho cieľa, keď zistia že sa mýlili a že existuje naozaj Boh keď sa budú zodpovedať zo svojho života ktorý nebol v súlade s Božím poriadkom. Môže sa to stať v tomto živote a zmenia sa, alebo to zistia až po smrti keď sa ocitnú pred Bohom. Preto treba hĺadať duchovnú pravdu už v tomto živote. Človek nemôže konať tak akoby neexistovali žiadne kritéria pre to čo je správne a nie aby si len tak sekulárne určoval sám pre seba čo je pre neho správne a čo nie. Ak existuje Boh a nadprirodzený poriadok pre stvorenie a človek koná tak akoby Boh neexistoval a sám si svojvoľne určuje čo je pre neho dobré a čo nie, nezávisle na Bohu a podľa toho robí rozhodnutia je hlupák a jeho rozhodnutia môžu byť len chybné a ide sám proti sebe.
Človek môže byť aj aktívnym múdrym veriacim. Kto stojí o skutočný dôverný vzťah s Bohom, tomu Boh ukáže pravdu a správny rozhľad nad životnými situáciami. V Boha netreba slepo veriť, ale Bohu treba dôverovať a pozvať Ho do svojho života aby mi ukazoval pravdu a viedol ma správne a aby som vstúpil do spolupráce s Ním. Potom má človek aj správne myslenie , správne svedomie, správny cit a vníma ten osobný kontakt s Bohom a naozaj prejde znovuzrodením ktoré je nevyhnutné pre každého kresťana. Ježiš Kristus jasne povedal:Ja som cesta, pravda a život a nik neprichádza k Otcovi len skrze Mńa. Je protikresťanské ubližovať ľuďom čo nie sú kresťania, ale keď si myslím že môžem byť nezávislý na Bohu a nemusím prijať Krista, opovrhujem Kristovým vykupiteľským dielom a robím z Krista luhára. Ježiš Kristus chce aby sme o Ňom skutočne vedeli a nie len sa o Ňom domnievali a jasne nám to dal mnohými zrozumiteľnými spôsobmi vedieť.

dobrá vec

(Katarína, 1. 1. 2009 22:36)

Je ťažké prestať veriť v niečo čo človek považuje za samozrejmé. Ale je celkom príjemné si konečne vypočuť alebo prečítať pravdepodobnejšiu
odpoveď (verziu), mnohých záludných otázok. :)